Základné princípy Civilného sporového poriadku

Na rozdiel od pôvodného právneho predpisu upravujúceho civilný proces (zákon č. 99/1963 Zb. v znení noviel, Občiansky súdny poriadok), po rekodifikácii civilného procesného práva sa stali súčasťou všetkých troch nových procesných kódexov, vrátane - zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len ako „CSP“), základné princípy konania. V prípade Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku našli svoje miesto ešte pred paragrafovým znením zákona. V CSP sú usporiadané do osemnástich článkov; poradie princípov (článkov) však nevyjadruje ich dôležitosť. (1)

(1) Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

Základné princípy možno chápať ako rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované ustanovenia CSP a subsidiárne aj Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku. Tieto princípy nie sú zoradené podľa dôležitosti ale práve naopak, všetky sú navzájom rovnocenné. (2)

Spomedzi základných princípov rezonujú najmä:

Princíp priorizácie súdu

Všeobecný princíp priorizácie súdu ako právno–ochranného orgánu je vyjadrený v článku 1 CSP. Vyplýva z neho že ak zákon nezverí právomoc inému orgánu ochrany práva, všetky spory z uplatňovania subjektívnych práv vo sfére hmotného práva prejednáva a rozhoduje súd, ktorého základným atribútom je inštitucionálna nezávislosť od ostatných zložiek verejnej moci.

 

Princíp právnej istoty

Článok 2 je vyjadrením princípu právnej istoty. Tento princíp možno zjednodušene chápať ako zabezpečenie predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, čo znamená, že súd má rovnaké veci rozhodovať rovnako.

Právna istota predstavuje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. (3) Tento princíp je východiskovým princípom, ktorý je judikovaný Ústavným súdom SR, ako aj Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva.

Podľa Nálezu Ústavného súdu SR „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy). Požiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä zakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou.“ (4)

Rovnako sa Ústavný súd SR k právnej istote vyjadril v Náleze zo dňa 3. apríla 1996, v ktorom dôvodil, že: „Ústavná norma, podľa ktorej "zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky", zaväzuje zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej správy, aby v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali v súlade s ňou. Preto zákon môže obsahovať iba také obmedzenia, ktoré sa rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú druhovo rovnaké.“ (5)

 

Výkladové princípy

Článok 3 je vyjadrením interpretačných princípov CSP. Každé ustanovenie CSP je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právaa Súdneho dvora Európskej únie. V Čl. 3 ods. 2 CSP sa priorizuje výklad podľa účelu a zmyslu zákona (teleologický výklad).

K teleologickému výkladu sa vyjadril Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn.: PL. ÚS 33/97, podľa ktorého „V situaci, kdy mezi subjekty, aplikujícími Ústavu, dochází ke sporu o výklad určitého ustanovení, nutno tento řešit ve prospěch možnosti uplatnění ústavní pravomoci, jíž se dané ustanovení týká, čili z hlediska smyslu a účelu dotčeného ústavního institutu.“ (6)

 

Princíp analógie legis a analógie iuris

Článok 4 CSP reflektuje zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že súd nemôže odmietnuť vec prejednať a rozhodnúť len preto, že  chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci.

V čl. 4 ods. 2 je upravené dotváranie práva súdmi, ktoré si nemožno zamieňať so sudcovskou normotvorbou. V citovanom ustanovení zákonodarca len osobitne vyjadril zákaz odopretia spravodlivosti - sudca totiž musí spor prejednať a rozhodnúť aj v prípade, keď je právny stav nejasný, t. j. ak výslovné znenie zákona neexistuje. Tento princíp umožňuje sudcovi rozhodnúť spor podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Treba mať však na zreteli, že sudca normu nevytvára, ale len rozhoduje spor. Zároveň, v súlade s princípom právnej istoty, musí súd použitie tej ktorej normy náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia.

K uvedenému sa vyjadril aj Ústavný súd ČR, podľa ktorého „(...) povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad.“ (7)

 

Dispozičný princíp

Dispozičný princíp, vyjadrený v článku 7 CSP, je ekvivalentom hmotnoprávneho inštitútu autonómie vôle. Dispozičný princíp sa však podaním návrhu transformuje do princípu oficiality, ktorým sa sleduje ústavnoprávna povinnosť súdu vec čo najrýchlejšie rozhodnúť. Sudca sa nemôže spoliehať len na strany sporu, ale musí disponovať aj vlastnými procesnými nástrojmi.

S dispozičným princípom úzko súvisí aj princíp hospodárnosti, ktorý zakotvuje povinnosť súdu vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase aprincíp koncentrácie konania, ktorý stanovuje, že niektoré procesné úkony sú koncentrované len do určitej fázy konania a ak sa v danej lehote nevykonajú, nastáva tzv. procesná preklúzia (strana sporu stratí svoje oprávnenie). Uvedeným mechanizmom sa priorizuje procesná aktivita sporových strán.

K dispozičnému princípu existuje rozsiahla judikatúra. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. novembra 2011 „Zmena návrhu na začatie konania (žaloby) je základným dispozičným úkonom predmetom konania, je teda prejavom tzv. dispozičného princípu sporového konania. Len čo sa konanie začne, na súd prechádza povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase podľa procesných pravidiel a zásad.“ (8)

 Rovnako aj podľa Ústavného súdu SR: „V konaní pred ústavným súdom však platí dispozičný princíp. Z obsahu tohto procesného princípu možno vyvodiť, že navrhovateľ až do rozhodnutia o veci samej má právo disponovať s návrhom podľa vlastného uváženia a v tejto dispozícii ho žiaden zákon ani Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje.“ (9)

 

Princíp arbitrárneho poriadku/koncentrácie

Koncentrácia konania je prejavom jedného zo základných princípov, na ktorých stojí nová právna úprava sporového konania, a to princípu arbitrárneho poriadku upraveného v čl. 10 CSP. CSP rozlišuje sudcovskú koncentráciu a zákonnú koncentráciu.

Sudcovská koncentrácia umožňuje sudcovi koncentrovať určité procesné úkony strán (tzv. prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) a sankcionovať nedodržanie ním stanovených procesných lehôt.

Pri rozhodovaní o včasnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany je sudca povinný vychádzať z toho, že predmetné prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany musí súd naopak považovať za uplatnené včas, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela a ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. (10)

 

Princíp legality

Princíp legality znamená viazanosť súdu zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov (napríklad prednosť úniového práva, medzinárodnej zmluvy atď.).

Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo, než porušené právo toho, na koho úkor sa silnejšie právo vykonáva. (11) T. j. za určitých výnimočných okolností  môže súd napríklad zohľadniť nezákonne získaný dôkaz (môže a zároveň musí naň prihliadnuť), avšak len ak prejde testom proporcionality (do rozporu sa dostávajú princíp legality a princíp spravodlivosti). Takéto prípady budú pripustené najmä v prípade sporov s ochranou slabšej strany prípadne v prípadoch domáceho násilia. Ak však súd nezákonne získaný dôkaz pripustí, musí to náležite odôvodniť v odôvodnení súdneho rozhodnutia v súlade s princípom právnej istoty.

Test proporcionality okrem rozsiahlej teórie popisuje aj judikatúra. Ústavný súd SR popisuje test proporcionality nasledovne: „Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu – či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti).

Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity) – teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec“. (12)

 


(2) Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(3) Edmund Hortváth – Andrea Andrášiová : Civilný sporový poriadok: Komentár, Wolters Kluwer: 2016, ISBN: 978-80-8168-318-3, str. 711

(4) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/98

(5) Nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.04.1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47, pod číslom 131/1996

(6) Rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS 33/97, zo dňa 17.12.1997

(7) Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS. 1241/12, zo dňa 13.03.2013

(8) Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 5Obo 96/2011

(9) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS. 4/94

(10) Mgr. Barbora Magočová: Deväť najdôležitejších zmien, ktoré prinesie Civilný sporový poriadok, dostupné z:  http://www.epi.sk/odborny-clanok/devat-najdolezitejsich-zmien-ktore-prinesie-civilny-sporovy-poriadok.htm#3

(11) Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(12) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08, zo dňa 15.09.2009


 

Autor: Mgr. et Mgr. Jarmila Koubeková          

Recenzent: Doc. JUDr. Denisa Dulaková Jakúbeková, PhD.