Dlhy jedného z manželov a ich dopad na BSM

Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

Z § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

 

V zmysle citovaných ustanovení sa platnosť právneho úkonu, vykonaného jedným z manželov, posudzuje z nasledujúcich hľadísk:

-          či ním konajúci manžel vybavoval bežnú vec, týkajúcu sa spoločných vecí alebo naopak, či konanie manžela prekročilo rámec         tzv. bežnej veci, ktorá súvisí so spoločnými vecami oboch manželov,

-          ak nešlo o „bežnú vec“, či konal manžel so súhlasom druhého manžela.

Ak konajúci manžel vybavuje „bežnú vec, týkajúcu sa spoločných vecí“ (ďalej „bežná spoločná vec“), napr. bežný nákup, nemá druhý manžel právne prostriedky na napadnutie manželovho konania, nakoľko v tomto prípade sa súhlas druhého manžela nevyžaduje. Ak však ide o „inú ako bežnú spoločnú vec“ a konajúci manžel nemá na právny úkon súhlas druhého manžela, je právny úkon neplatný. Ide však o tzv. relatívnu neplatnosť (§ 40a Občianskeho zákonníka), t. j. takú, pri ktorej sa právny úkon považuje za platný až dovtedy, pokiaľ sa ten, kto je právnym úkonom dotknutý (v našom prípade druhý manžel), neplatnosti nedovolá. Ak tak druhý manžel neurobí v premlčacej lehote (všeobecná premlčacia lehota je 3 roky), právny úkon síce bude trpieť vadou, avšak už ho nebude možné pre túto vadu napadnúť.

Ak si manžel, ktorý sa právnym úkonom zaviazal, neplní svoje záväzky, môže sa veriteľ domáhať uspokojenia aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to aj v prípade, ak konajúci manžel nemal na svoje konanie súhlas druhého manžela. Občiansky zákonník totiž stanovuje, že „pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ (§ 147 ods. 1 OZ). Uvedené neplatí iba v prípade, ak majú manželia uzatvorenú dohodu o modifikácii rozsahu BSM podľa § 143a OZ (§ 147 ods. 2 OZ). 

Na prvý pohľad je zákon pomerne jasný, v praktickej rovine však vyvoláva viaceré otázky. Základnou z nich je - „Ktoré úkony manžela vyžadujú pre svoju platnosť súhlas druhého manžela?“

Ustanovenie § 145 ods. 1 OZ o „bežných“ resp. o „iných ako bežných“ veciach, ani iné zákonné ustanovenia, nám nedávajú odpoveď (pojem bežná vec“ resp. „bežná vec týkajúca sa spoločných vecí“ nie je definovaný).

Odborná literatúra, ale aj prax súdov, dlhodobo zastávala názor, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, pri ktorých je potrebný súhlas druhého manžela, treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Takýmto predmetom môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle (ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí).

Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 234/2010).

Z uvedeného vyplýva, že na úkony, ktoré sa netýkajú vecí patriacich do BSM alebo ich správy,

NIE JE SÚHLAS DRUHÉHO MANŽELA POTREBNÝ.

Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov 74 Cdo 234/2010 a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973), zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994) rovnako ako dohoda o pristúpení k záväzku iného dlžníka jedným z manželov či zmluva o úvere.

Ak si teda jeden z manželov napríklad požičia peniaze bez toho, aby mal na uzavretie zmluvy o pôžičke súhlas druhého manžela, právny úkon (zmluva o pôžičke) je platný a druhý manžel nemá právne prostriedky na to, aby sa proti takémuto úkonu bránil a to napriek tomu, že právny úkon manžela ho zaväzuje a teda ak by manžel neplnil, v rámci výkonu rozhodnutia môže dôjsť k uspokojeniu pohľadávky veriteľa aj z majetku patriaceho do BSM (§ 147 ods. 1 OZ ).

Uvedený záver je prijímaný všeobecne a pomerne dlhodobo. Odbornú verejnosť preto prekvapilo rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým narušil konštantný výklad dotknutých zákonných ustanovení. Vo svojom náleze I. ÚS 26/2010, okrem iného, konštatuje:

„... Čo sú to bežné veci, je v rozhodovacej praxi všeobecných súdov relatívne stabilizovaná otázka, pričom aj tu platí, že sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne (najmä majetkové) pomery manželov. V ostatných veciach (teda nie bežných), ktoré sa týkajú spoločných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. V súdenej právnej veci sťažovateľky však nešlo o spor, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, ale o to, či dohoda o pristúpení k dlhu sa vôbec týka spoločných vecí, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že nie a preto je aplikácia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená. Na jednej strane stojí skutočnosť, že v zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd neodklonil) ide len o záväzok manžela sťažovateľky, čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí – hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje len manžela sťažovateľky. ... Za týchto okolností – a to je v prerokúvanej veci rozhodujúce - sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva svojho majetku. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že najvyšší súd mal v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je, alebo nie je potrebný súhlas druhého manžela a či z tohto pohľadu ide o platný, alebo relatívne neplatný právny úkon. Najvyšší súd však vychádzal zo svojej staršej judikatúry a nezohľadnil extrémne nespravodlivé dôsledky svojho rozsudku vo vzťahu k sťažovateľke. Uspokojil sa so záverom, že neexistuje priamy vzťah skúmaného právneho úkonu k spoločným veciam, pričom na účinky tohto právneho úkonu vo vzťahu k spoločným veciam už neprihliadol. ... Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská (body 15 až 21 odôvodnenia tohto nálezu) potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj ustanovenie § 1 a § 117 ods. 1 OSP je totiž kritériom kladúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Keďže najvyšší súd v napadnutom rozsudku nepostupoval v intenciách uvedeného, ústavný súd prvým výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a druhým výrokom tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným, presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.“

Nález Ústavného súdu bol podrobený pomerne vážnej odbornej kritike (Čentík, T.: http://www.ulpianus.sk/judikatura-s-komentarom/manzelia-a-dlhy, Hlušák, M.: Manželia a dlhy. Kritika nálezu Ústavného súdu SR, Bulletin slovenskej advokácie, 6/2015).

Spôsob, akým sa s výrokom Ústavného súdu SR uvedeným v náleze I. ÚS 26/2010 vyporiada aplikačná prax, budeme pozorne sledovať.


Autor: Doc. JUDr. Denisa Dulaková, PhD.