Úrok – odmena či sankcia?

14317125527_21cfeb38d6_b (1).jpg

Úrok – odmena či sankcia?

V bežnej praxi sa môžeme stretnúť so zamieňaním pojmu „úrok“ s pojmom „úrok z omeškania“ a opačne.  V akých súvislostiach ich teda máme správne používať?

·         Úrok ako odplata (odmena) 

Takéto úroky si účtuje veriteľ ako svoju odmenu, najčastejšie za úver alebo peňažnú pôžičku, ktorú poskytol dlžníkovi.

Zmluva o úvere

Pri zmluve o úvere je záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky obligatórnou náležitosťou zmluvy, dlžník sa v nej teda zaväzuje jednak vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zároveň aj zaplatiť úroky (§ 497 ObchZ). Zmluvu, ktorá by takýto záväzok neobsahovala, alebo by ho dokonca vylučovala, nemožno kvalifikovať ako „zmluvu o úvere“[1].

Úroky je dlžník povinný platiť od doby poskytnutia peňažných prostriedkov, v dojednanej výške. Ak si veriteľ a dlžník výšku úrokov nedohodli, neznamená to, že dlžníkovi povinnosť zaplatiť úroky z úveru nevznikne, zmluva platí aj bez takejto dohody, nakoľkodohoda o výške úrokov nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere.

Pre takýto prípad stanovuje zákon dve možnosti – buď výšku úrokov ustanoví zákon ako „najvyššiu prípustnú výšku úrokov“ (viď napríklad § 1a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1885 Z. z., ktoré stanovuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi[2]), alebo – ak by takáto zákonná úprava absentovala – je dlžník povinný zaplatiť obvyké úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka (pri fyzickej osobe v mieste bydliska alebo miesta podnikania dlžníka) v čase uzavretia zmluvy. Ak si strany dojednajú úroky vyššie než tie, ktoré sú prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, ostáva síce zmluva platná, dlžník je však povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške (ak je stanovená), prípadne môže namietať ich výšku pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku.[3]


[1] Suchoža, J. a kol., Obchodný zákonník a súvisiace predpisy, Komentár, Eurounion, 2007, str. 741

[2] § 1a bol do citovaného nariadenia vlády doplnený nariadením vlády SR č. 141/2014

[3] Suchoža, J. a kol., Obchodný zákonník a súvisiace predpisy, Komentár, Eurounion, 2007, str. 742


Záväzok zaplatiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak je lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

Ak sa majú poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v splátkach, v deň splatnosti každej splátky sú splatné aj úroky z príspušnej splátky.

Dlžník je povinný platiť úroky len za dobu od poskytnutia úveru (nie od uzavretia zmluvy o úvere) do jeho vrátenia, pričom zákon pripúšťa dlžníkovi možnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky aj pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 ObchZ).

Zmluva o pôžičke

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 OZ). Z definície zmluvy o pôžičke vyplýva, že samotný zákon zaväzuje dlžníka vrátiť veriteľovi „len to, čo mu veriteľ prenechal“, záväzok zaplatiť veriteľovi odplatu (odmenu) mu vznikne len ak to bolo dohodnuté (§ 658).

Pri peňažnej pôžičke sú odplatou úroky, pri nepeňažnej pôžičke plnenie väčšieho množstva alebo lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

Výške úrokov sa Občiansky zákonník v rámci právnej úpravy zmluvy o pôžičke nevenuje  (celá zmluva o pôžičke je upravená len v 2 paragrafoch - § 657 až 658).

Určenie výšky úrokov je tak vždy vecou dohody zmluvných strán, ktorá nemusí mať, podobne ako samotná zmluva o pôžičke, písomnú formu. Prípadná neprimeranosť výšky úrokov z pôžičky sa tak vo všeobecnosti posudzuje najmä s ohľadom na ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka o úžere („Neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere“) alebo s ohľadom na rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ), čo so sebou nesie istú dávku právnej neistoty (dohoda o výške úrokov by bola absolútne neplatná).

Výnimočne, najmä ak má zmluva o pôžičke charakter spotrebiteľskej zmluvy, je výška úrokov limitovaná priamo zákonom (napr. § 53 ods. 6 OZ: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.“). Takýmto osobitným predpisom je už spomenuté nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., pozri § 1a o najvyššej prípustnej výške odplaty[4].   


[4] „§ 1a Najvyššia prípustná výška odplaty (k § 53 ods. 6): (1) Ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. (2) Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100 eur, je najvyššia prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne. (3) Ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na nájom a kúpu veci, ktorú spotrebiteľ užíva s právom jej kúpy po uplynutí dojednaného času užívania (lízing), a súčasťou odplaty je aj havarijné poistenie, je najvyššia prípustná výška odplaty 2,5-násobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 ročne. (4) Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. (5) Sumy alebo percentá vypočítané podľa tohto nariadenia vlády sa zaokrúhľujú na dve desatinné miesta nahor.


·         Úrok ako sankcia 

Úrok z omeškania je sankciou pre dlžníka za to, že svoj peňažný dlh nesplnil včas (a riadne), t. j. že je v omeškaní. Omeškanie dlžníka má priamo zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, respektíve ich doplnenie novými právami a povinnosťami. Na strane veriteľa je takýmto „novým právom“ právo požadovať úroky z omeškania, ktorému zodpovedá povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania, ak ich veriteľ od neho požaduje.

Slovenská právna úprava rozlišuje úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch a v obchodnoprávnych vzťahoch. Ich právna úprava sa v minulosti viackrát menila.

Od 01. februára 2013 sa opätovne pristúpilo k dualizmu sadzieb, t. j.  pre občianske a obchodné vzťahy sú stanovené odlišné sadzby úrokov z omeškania.

V občianskoprávny vzťahoch platí, že výšku úrokov z omeškania (i poplatku z omeškania[5]) ustanovuje osobitný predpis (§ 517 ods. 2 OZ), ktorým je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v platom znení (ďalej len „nariadenie vlády 87/1995“).

Keďže má ustanovenie § 517 ods. 2 OZ kogentnú povahu, platí, že pri výške úrokov z omeškania sú zmluvné strany viazané platnou právnou úpravou, na ktorú nemá vplyv ani prípadná dohoda zmluvných strán (čo však nevylučuje, aby veriteľ v konečnom dôsledku požadoval od dlžníka úroky v nižšej než právnym predpisom ustanovenej výške).  

Nariadenie vlády 87/1995 vo svojom § 3 stanovuje, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov (t. j. o 5 %) vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže v súčasnosti je výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky stanovená na 0,05 %[6], výška úrokov z omeškania predstavuje pre dlžníka, ktorý sa dostane do omeškania v tomto čase, 5,05 % (5 % + 0,05 %).

Osobitná úprava platí pre spotrebiteľské zmluvy, nakoľko podľa § 3a nariadenia vlády 87/1995 platí, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu[7] pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa nariadenia vlády 87/1995; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Stanovenie limitu pre sankcie za omeškanie pre spotrebiteľa priamo reaguje na ustanovenie § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka[8].


[5] Poplatok z omeškania sa platí namiesto úroku z omeškania napr. pri omeškaní s platením nájomného za nájom bytu (§ 697 OZ)

[6] (viď na http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/urokove-sadzby-ecb)

[7] § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[8] (1) Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.


V obchodnoprávnych vzťahoch sa môže výška úrokov z omeškania oproti tej, ktorá vyplýva z platného práva, zmluvne modifikovať, dohodu o sadzbe úrokov z omeškania Obchodný zákonník dokonca priorizuje. Dohodnutá sadzba však nesmie naplniť charakter „nekalej zmluvnej podmienky“, nakoľko by bola neplatná (§ 369d ods. 1 ObchZ: (1) Zmluvné dojednanie týkajúce sa splatnosti peňažného záväzku, sadzby úroku z omeškania alebo paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod (ďalej len „nekalá zmluvná podmienka“), je neplatné.) a nesmie byť ani súčasťou zavedenej nekalej obchodnej praxe, ktorá je zakázaná (§ 369d ods. 2 ObchZ).

Ak si zmluvné strany výšku úrokov z omeškania v obchodnoprávnom vzťahu nedohodli, je dlžník povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe podľa osobitného predpisu; je ním nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 01. februára 2013 (ďalej aj „nariadenie vlády 21/2013“).

Citované nariadenie vlády 21/2013 vo svojom § 1 pripúšťa dve možnosti:

a)      buď sa sadzba úrokov z omeškania bude rovnať základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; ktorá sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania (t. j. ak by sa dostal dlžník do omeškania napr. 15. januára 2016, bola by výška úrokov z omeškania 8,05 % a platila by počas celého prvého polroka roka 2016; pre ďalšiu dobu omeškania by sa upravila s ohľadom na výšku základnej úrokovej sadzby ECB platnej k prvému dňu druhého polroka roka 2016, t. j. k 01.07.2016 atď.) alebo

b)      namiesto sadzby podľa písm. a) môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania by platila počas celej doby omeškania (t. j. ak by sa dostal dlžník do omeškania 15. januára 2016, bola by výška úrokov z omeškania 9,05 % a platila by počas celej doby omeškania).

Ak sa veriteľ rozhodne požadovať úroky z omeškania v sadzbe podľa písm. a), tento spôsob určenia úrokov z omeškania musí použiť počas celej doby omeškania.

Ak však vznikol záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva (t. j. podľa nariadenia vlády 87/1995).


Autor: Doc. JUDr. Denisa Dulaková, PhD.